ANDREJ HLINKA: DEDIČSTVO OTCOV ZACHOVAJ NÁM, PANE!

Poznámka Biblik: Ak tomu správne rozumiem, Andrej Hlinka verí, že Slováci ako národ existujú v prvomrade vďaka tomu, že zavrhli pohanstvo a prijali Kristovo Učenie. Ale zase na druhej strane, Andrej Hlinka bol katolícky kňaz. Určite však stojí za to, ak naozaj nemáte čas, prečítať si aspoň tučným písom zvýraznené odseky.

Andrej Hlinka: Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane! (1934)

Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane! Tak národné, ako aj rodinné sviatky dávajú príležitosť k vznešeným prejavom. K takýmto slávnostiam prinášajú básnici, umelci-maliari tvorby svojho ducha. Rečníci sa preslavujú hlbokými myšlienkami a rečami. Pred 70 rokmi, roku 1863, Slavianstvo oslavovalo epochálnu a historickú dobu príchodu solúnskych bratov na posvätný Velehrad. Náš básnik napísal žalm veleby k tejto príležitosti. Volá si na pomoc svoje nástroje: volá lútňu, svoju dušu, fantáziu a celú minulosť.

„Pej, varito moje! O, plesaj zbožným naladením, čo v strunách rozkošného chováš, slúč v chorál veleby“. Volá si na pomoc jemné hlásky škovránka, ktorý včas ráno, na úsvite, letí cez husté hmly na žiarivý prestol svetla. Avšak ani tento obraz neuspokojuje jeho opojenú dušu. Rozzvučala sa jeho lýra, letela hore do výšin. Veľkosť apoštolskej práce solúnskych bratov ho unášala. Volá si na pomoc orlie krídla, jemný hlas slávika, pramene svetla jarného rána a zložil krásnu epopeju, hoci sme vtedy boli v národnej porobe a všetky oslavy boli zakázané.

Čo by povedal k terajším slávnostiam 1100-ročnej pamiatky prvého chrámu? Svitlo nám svetlo roku 1918. Stali sme sa národom svojprávnym, dostali sme svoj štát, svoje zákonodarstvo. Preto nič nám neprekážalo, aby sme skvele oslávili to, čo máme z hmlistej predhistorickej doby. Veď ospevovaleľ myšlienky cyrilo-metodskej, dr. Fr. Sušil napísal z príležitosti 1000-ročných osláv Cyrila a Metoda tieto hlboké a výstražné slová:

    Nič sa nezachovalo, čo by mohlo svedčiť o tom, čo boli Rastislav, Svätopluk a Mojmír. Nič neostalo z toho, čo boli vykonali. Sotva jasné poňatie o blahodarnej činnosti sv. Metoda. Rok 906 všetko zničil. Zapadla sláva posvätného Velehradu natoľko, že zbožný Moravan vzdychá a kvíli: „Ach, kde si, kde, hrobko Metodeje?!“

Tisícka rokov, čo to zmyje, najmä v tej dobe, keď ešte slovo národ, vlasť, kultúra, náboženstvo, boli veľmi bledé a skomolené. Sláva Velehradu zapadla, zašli časy dávnej slávy, ostali len temné rozpomienky bojov a bratovražedných zápasov. Po Veľkej Morave ostala len hmlistá predstava a spevy Bohom nadchnutých ľudí, národných pevcov. Z nedobytného trónu Mojmíra, Svätopluka a Rastislava neostalo ani svetla, ani slávy, ani lesku, ale ani pozemského blaha pre národ.

Ostala len smutná rozpomienka. Toto ostalo šťastlivejším Čechám, Sliezsku a Morave. A čo ostalo nám, slabým, malým a chudobným Slovákom? Nič, len bôľna rozpomienka na prácu Mojmíra, Svätopluka a Rastislava.

A jednako: ostal nám veľký poklad, ostala nám dumná pieseň: „Nitra, milá Nitra, ty vysoká Nitra... Nitra, milá Nitra, ty slovenská mati... Ty si bola niekedy všetkých krajín hlava, v ktorých tečie Dunaj, Visla i Morava...“ Pieseň hovorí o Nitre, o všetkom, len o terajších slávnostiach nie. O Pribinovi nič nehovorí. Pribina bol umele tajený a zahrabaný. Nesmeli sme mať našu minulosť, našu históriu. V škole a kostole, na kazateľnici, na katedre sme nič nevedeli, nepočuli o nitrianskom hrade. O sláve prestola veľkého kniežaťa Pribinu a jeho syna Koceľa. Umele nám zakrývali chrám sv. Emeráma, pamiatku arcibiskupa Adalráma.

Sláva naša bola pokorená, aby sa splnila výpoveď piesne: „Teraz tvoja sláva v tôni leží“, ale aj koniec tohto verša: „Tak sa časy menia, tak tento svet beží“. Nedávno zišla sa do Nitry celá slavianska rodina, Od Baltu až po Jadran všetko nesie v ústach i v srdci slovo Nitra, Slovák, prvý kresťanský chrám a „pamiatka Pribinova“.

Poliaci boli prví, ktorí odkázali: Prídeme aj my, Poliaci, do Nitry v tomto slávnom roku Pribinovských osláv. Prídeme oslavovať veľký slovenský, náboženský a národný sviatok. Spájať nás bude chrám Pribinov, hrob našich mučeníkov Andreja a Benedikta, ktorých nám Poliaci poslali.

Prišli horliví vyznávači českí a moravskí obdivovať prácu sv. Vojtecha a jeho brata Radima, gniezdňanského arcibiskupa. Poliaci prišli navštíviť sväté pozostatky piatich bratov: Benedikta, Jána, Mateja, Izáka a Kristína.

Prišli potomci mučeníkov do zeme martýrov. Celá katolícka slávska rodina bola pospolu. Zapálili sa slávnostné ohne, zaznali národné hymny, oslavovala sa sláva Kríža a Slávie. Obnovila sa naša mladosť, ako orlici, keď letí ta, kde sa ráno rodí, kde svetlo nezapadá.

Zabudnime na tisícročnú porobu. Žime dávnej slávnej dobe, keď naši otcovia prví prijali učenie Kristovo a chrám z rúk kniežaťa Pribinu pred 1100 rokmi. Týmto vstúpili naši otcovia na javisko dejín kultúrnych národov Západu. Zakladateľom a tvorcom tejto doby a svätyne je náš knieža Pribina. Jeho dielo bolo zahrabané za jedenásť storočí. Z prestola hradu, koruny zeme, ostali len trosky, ale chrám bol zachránený. Jeho pamiatka temer celkom zapadla, ale dielo Metodovo žije.

Dvojnásobnou slávou nás naplňuje povedomie, že Pribina bol naším, bol naším po krvi i reči. Bol naším vladárom a otcom. Sídlil na nitrianskom hrade, až prišiel Mojmír I., vladár veľkomoravskej ríše a zatemnil jeho slávu.

Pribina uteká a hľadá pomoc v nemeckom dvore kráľa Ludvika. Usadí sa v Regensburgu. Dostane prístrešie a ochranu. Ale oboznámi sa tu aj s kresťanstvom. Obľúbi si náuku Evanjelia, Kristova náuka pustí hlboké korene v jeho srdci. Neostane ani na chvíľu v noci a tme pohanstva, dá sa pokrstiť salzburským arcibiskupom Adalrámom. A ako kresťanský knieža sa navracia na svoj prestol a začína šíriť slávu kríža. Na svojom hrade zakladá prvý slovenský kresťanský chrám. Navštívi ho jeho priateľ Adalrám a ostane jeho priateľom až do smrti, ktorá nastala roku 836.

Nad Nitrou zas sa začalo zatmievať a sláva Pribinova zapadať. Mojmír I. pritiahol s veľkým vojskom a Pribinu, stojaceho na podklade Evanjelia a nechcejúceho prelievať nevinnú slovanskú krv, zaženie. Pribina s celou svojou rodinou, so synom Koceľom a mnohými oddanými prívržencami opustil slovenskú zem.

Zas je hosťom kráľa Ludvika, ktorý ho posiela do Zadunajska a postaví ho na čelo Panónie, v ktorej žil národ Slovénov. Tu sa venoval tej istej apoštolskej práci. Štvorvežatý chrám na Blatenskom ostrove, ďalej chrám Panny Marie, sv. Hadriana a Jána Krstiteľa v Zadunajsku postavil ešte 16 iných kostolov. V tejto apoštolskej práci vytrval až do smrti, ktorá zastihla tohto apoštola Slovénov roku 861. Krásne zriadené kniežatstvo zanechal svojmu synovi Koceľovi, ktorého roku 863 navštívili sv. apoštolovia slovanskí, Cyril a Metod.

Boh nám ho dal a z vďačnosti boli sme v dňoch 13. – 15. augusta na nitrianskom hrade. Pristúpili sme ta v zbožnom naladení, ako úprimný kňaz k oltáru. Išli sme s povedomím hlbokého dejinného významu, aby sme dedičstvo otcov: vieru Kristovu, slávu kríža a čistotu slovenského charakteru nepoškvrnene zachovali. Išli sme, aby sme sa obrnili proti nepriateľom viery a národa slovenského. Kristovo učenie cez tisíc rokov osvecovalo náš národ. Ono zachovalo našich otcov, blažilo našich predkov. Zachránilo nás od osudu polabských Slovanov. Vítali sme v našej Nitre všetkých našich slovanských bratov.

Povedali sme celému svetu to, čo niesli slovanskí poslovia pred 1100 rokmi na dvor cisára Michala:

Slováci zavrhli pohanstvo. Zachovávajú zákon kresťanský. Ale máme mnoho nepriateľov, ktorí nás chcú odviesť od tradícií sv. Emeráma, Adalráma, Pribinu a Koceľa. Chcú nás zaviesť na hladké chodníky materializmu a pôžitkárstva.

Pošli nám ochrancov. A my prisaháme na hroboch našich otcov, nezapomenuteľných vodcov, že večne ostaneme vernými pamiatke nášho slovenského kniežaťa Pribinu, nášho slovenského, rýdzeho národa, našej slovenskej zemi a našej republike. Zapálili sme ohne slávnostné a zapäli sme v pokore srdca:

„Ejhľa, oltár Hospodinov žiari, presvätá obeť nám nastáva, ktorú po tisíc liet s žiarou v tvári otčina deň po deň konáva.“

-   -   -

VERZIA PRE TLAČ: Andrej Hlinka - DEDIČSTVO OTCOV ZACHOVAJ NÁM PANE.docx