Jeden veľmi ambiciózny geroj to dotiahol až na primára psychiatrie. Je to fajn, pretože takto mu do istej miery pripadajú manažérske povinnosti a jeho kontakt s pacientami sa do istej miery obmedzí. Aj pacienti o ňom hovoria, že je falošný, nemajú ho radi a neveria mu.

Hovorí sa: Aká matka taká Katka, platí to niekedy aj v prípade syna. Aká mamka, tak vychovala Branka!

Jeho matka nás učila na základnej škole. Bola to naša triedna učiteľka. Typické bolo, že si ma zavolala do kabinetu, povedala, aké mám dobré vlastnosti, že ináč by som bol celkom dobrý chalan, len keby som sa nekamarátil s tým Petrom, hlúpym spolužiakom, ktorý ma len kazí, že on je vlastne taký blbeček! Tá žena mi bola úplne protivná, sledovala iba svoje vlastné ciele, nikdy som jej neveril! Ešte v ten deň si zavolala do kabinetu môjho spolužiaka Petra, ktorému o mne povedala, že som idiot, že veď ja ho iba kazím. Každého si volala vždy zvlášť. Ona sa nás snažila poštvať proti sebe. Už ako deti sme to z nej cítili. Nemali ju radi ani jej kolegyne učiteľky, pre tú faloš a zákulisné hry. Chodila presviedčať učiteľov, aby ju podporili v jej cieľoch. Naschvál na vysvedčenie mi chcela dať dvojku zo správania, vedela, že to vysvedčenie sa berie na strednú školu. Ale dvojku zo správania musia odsúhlasiť aj ostatní učitelia. Tak chodila presviedčať učiteľky. Jedna mladá učiteľka povedala, že ona nebude hlasovať, aby som dostal dvojku zo správania. Naša triedna jej za to urobila také peklo, že nakoniec musela zo školy odísť, takto kvôli nej odišla nejedna učiteľka. Len málokto sa opovážil ísť proti Anne M. Učitelia radšej súhlasili, báli sa jej. Anna M. nebola riaditeľka, ale všetko sa snažila riadiť. Jej najčastejšia otázka znela: "Akým právom? No povedzte mi, akým právom sa to vy voči mne opovažujete?" V rozprávkach majú strigy na nose bradavice. Táto učiteľka nebola výnimkou, jej dlhý ostrý nos zdobila protivná bradavica. Jej úzke chladné pery sa ťahali do sileného úsmevu, ale prižmúrené oči sršali nenávisťou. Okolo seba tkala faloš, ohováranie, nepríjemnosti, intrigy. Pod akousi psychologickou taktikou si bezohľadne išla po svojich cieľoch. Na ústach med, v srdci jed. Predpokladám, že v tomto duchu vychovala aj svojho syna, učinila ho nástrojom na ovládanie ľudí. Musel to mať pri nej ťažké. Som si takmer istý, že tieto majstrovsky vycibrené chladné spôsoby naznačujú príslušnosť k nejakému tajnému spolku. Jej syn urobil kariéru až moc rýchlo a bezohľadné presadzovanie svojej vôle sa postupne odovzdalo z matky na syna. Pripomína mi to vo svojej podstate satanské heslo Ignáca z Loyoly, známeho jezuitu: "PEVNÁ VÔĽA A PREDSTAVIVOSŤ DOKÁŽU PREMÔCŤ KAŽDÚ REALITU, PRETVORIŤ SVET NA SVOJ OBRAZ."

Vo veku okolo dvadsať rokov som už mal dobre rozbehnutý biznis v oblasti servisu výpočtovej techniky. Opravoval som počítače, ľuďom aj firmám. Keď som večer neprišiel domov, mama mi furt volala, kde som. Bolo to smiešne, ja v noci so slečnou v posteli a mama do toho vyvoláva a nedá sa odbiť. Jediný spôsob bol vypnúť si telefón. Mame vadilo, že fajčím marihuanu a nechodím pravidelne každý deň domov.

Psychiatri chodili prednášať o drogách, za najväčšieho odborníka na všetko sa pasoval terajší primár psychiatrie. Mama bola na jeho prednáške, dnes vie, ako bezohľadne ju ten "odborník" oklamal. Cieľom bolo dostať ma na psychiatriu, vraj oni sú odborníci, oni urobia testy a hneď mi budú vedieť pomôcť! Keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú, miesto drog, iné drogy mu podajú, o zdravie i o život, ľudí títo "odborníci" oberajú!

Po nátlaku mamy som mal ísť do nemocnice porozprávať sa o svojom živote s odborníkom. Môj život ho vôbec nezaujímal, zaujímalo ho, či fajčím marihuanu a ako často. Ten chlap bol protivný na prvý pohľad, silený úsmev, zápach cigariet a trápna hra na doktora. Ako keď sa sedliak utrie od hnoja a oblečie si biely plášť. Tak vyzeral ten doktor. Cigaretový dym v jeho kancelárii by sa dal krájať. Mohli ste si u neho dokonca aj zapáliť, snažil sa byť priateľský! Hovorím mu, že nechcem cigaretu, lebo som pred chvíľou dofajčil marihuanu. Vraj by som mal podľa neho ostať v nemocnici, iba na jeden deň, že oni urobia nejaké testy. Najviac tak tri-štyri dni, ale určite nie dlhšie! No ja som vlastne chcel mať od mamy pokoj, aby mala dušu na mieste, podpísal som súhlas s hospitalizáciou. Veď za chvíľu zistia, že nie som žiadny narkoman, občas húlim, ale nikdy nie v práci.

Ale okamžite po podpísaní papierov sa situácia zmenila. Doktor ma odviezol na poschodie a zamkol dvere. Pýtam sa, prečo to urobil, veď som v nemocnici dobrovoľne, kvôli testom. Tvrdil mi, že som chorý, vraj som v miernej mánii. Odviedol ma na izbu a doniesol v hrsti tabletky. Hovorím mu, že tabletky brať nemienim, na tom sme sa nedohodli. "Vy odmietate spolupracovať?" Spýtal sa s diabolským úsmevom. "Nie, veď s Vami spolupracujem, ale na žiadnych liekoch sme sa nedohodli."

"- Ste v miernej mánii." hovorí doktor.

"Nie som, ráno pred tým než som sem išiel, som si dal trochu takej kvalitnejšej marihuany. Som trochu high."

"Odmietate spolupracovať?" pýta sa znova, cítiac, že ma má v moci.

"Vaše lieky jesť nebudem!"

Tak ma nechali na izbe, dvere nechali otvorené. O chvíľu do izby nabehlo šesť chlapov, zvalili sa na mňa, a hrubými remeňmi ma priviazali o posteľ. Nikomu neprajem ten strašný pocit. Nemohol som sa ani pohnúť, bol som priviazaný tuho, remene sa mi zarezávali do kože. Moje vysvetľovanie, že do nemocnice som prišiel na nejaké testy, že ma lekár oklamal, to nepomohlo.

Sviňa doktor prišiel do izby, s úsmemov hľadel na toho poviazaného rebela na posteli a pýta sa znova, že či si dám tabletky, či ešte budem rebelovať! Viac som sa s ním nebavil. Priniesli obrovskú injekciu a pichli mi ju do nohy. O chvíľu počujem šepot sestričiek: "Nespí?" "Ako je to možné že ešte nespí?" "On nespí?" Hovorím im, aby sa nečudovali, lebo ten hajzel doktor ma tak nasral, že nebudem spať ešte týždeň! (neskôr povedali: "to bol zázrak, že ste nezaspal!")

V tých remeňoch to boli muky. Strašne nepohodlne sa mi ležalo, všetkým bolo jedno, ako sa cítim. Ruky a nohy som mal už studené, biele, všetko ma bolelo, ale to poníženie, čo urobil pán doktor, tie psychické muky, z ktorých sa ešte tešil, to bolo strašné. Tá bezmocnosť! Verím, že existujú ľudia, čo sa po takomto zákroku naozaj zbláznia! So mnou bol odjakživa Boh, cítil som Jeho prítomnosť. Neviem ako dlho som bol v tých remeňoch, ale zázračne rýchlo do nemocnice prišla moja teta, pozerá sa na doktorov, čo to so mnou spravili a okamžite ma odviazala! Všetko som jej vysvetlil, ako doktor oklamal mamu a mňa a vlastne vôbec mu nešlo o to, aby mi pomohol. Môj život ho vôbec nezaujímal, podstatné bolo aby som dobrovoľne začal namiesto marihuany brať lítium! A ak nie dobrovoľne, tak nasilu! Vraj potom bude moja nálada lepšia, asi že nebudem potrebovať marihuanu, alebo čo! Skrátka ten doktor nebol normálny, bol to pacient čo sa preobliekal za doktora.

Okamžite som si vypýtal svoje veci, doktora som tam viac nevidel. Telefonujem právnikovi, zavolal som aj kamarátom, nech mi prinesú marihuanu. Ešte večer prespávam v nemocnici, ráno odcházdam domov. Ak by mi vtedy po príchode z nemocnice mama otvorila dvere, bol by som schopný ju vtedy za to, čo som si myslel, že úmyselne spôsobila aj zabiť! Ospravedlňovala sa mi, že ona nevedela, že to takto dopadne! Je zázrak, že tie dvere vtedy neotvorila. Môj vzťah s matkou na dlhé roky ostal po tom vyslovene nepriateľský. Odvtedy som drogy začal užívať ešte viac. Mal som pocit, že matka ma úplne zavrhla, pritom ja som zavrhol ju! Neskôr som začal okrem marihuany brať aj pervitín. Je paradoxom, že po niekoľkých rokoch užívania pervitínu som sa na tú psychiatriu dopracoval. Pána doktora som stretol iba raz, aj to sa ma už opýtali, či sa s ním chcem stretnúť. Vraj si robí doktorát a môžem mu pomôcť. Reku ten pomoc naozaj potrebuje, tak idem! V jeho zadymenej kancelárii som si znova zapálil. Chcel som ho vidieť. Hnev som necítil. Skôr akýsi súcit, veď on ani iný byť nemohol, pri takej matke, ako mal. Ak niekde ako dieťa spravil chybu, pykal za to možno nie fackou, ale možno aj celé mesiace psychickým týraním. Jeho mama bola v tomto majster. Vedela, ako to dať človeku "vyžrať". A títo od detstva chorí a porušení ľudia sú teraz uznávanými kapacitami v odbore psychiatria!