INDIÁNSKA ROZPRÁVKA: OROLKURIATKO

INDIÁNSKA ROZPRÁVKA

Medzi indiánmi sa traduje takáto rozprávka:

Do hniezda stepnej sliepky sa dostalo (nik nevie ako) orlie vajíčko. Matka, stepná kvočka, ho vysedela s nehou a trpezlivosťou rovnako, ako všetky ostatné vajíčka. Nikto na nič neprišiel, a tak, keď sa z vajca vykľulo mláďatko, všetci ho považovali za síce trochu nepodarené, ale predsa stepné kuriatko.
Orolkuriatko rástol v stepnej vlasti, v rodinnom kruhu, obklopený bratmi a sestrami - stepnou hydinou. Postupne sa naučil všetko, čo stepný kohút potrebuje k životu. Vedel hrabať pravou nohou v suchej červenej hline, pazúrom zachytiť červíka, ďobnúť brata či sestru, keď mu nájdeného červíka chceli vziať. Naučil sa aj v prípustnej miere šantiť - s pravým kohútim šarmom povyskočiť, zatrepotať nemotornými krídlami, preletieť niekoľko metrov tesne nad zemou a pristáť v kúdoli zvíreného prachu. Jednoducho, stal sa z neho púštny kohút, ako sa patrí. Jeho starostlivá mama, púštna kvočka, sa za neho veru v ničom nemusela hanbiť.
Takto si v slepačej obci uprostred stepi žili celé roky. Deň striedal deň, jeden podobný druhému ako vajce stepnej sliepky vajcu stepnej sliepky. Nič nenarúšalo ospanlivý rytmus hodín, dní, týždňov, mesiacov, rokov a desaťročí.
Až v starobe sa Orolkohútovi prihodila šokujúca vec. Hrabal sa s priateľmi v červivej zemi na svojom obľúbenom mieste - a tu ho upútal čierny bod, pohybujúci sa vysoko na belasom nebi. I keď mu staré oči slúžili iba neochotne, po chvíli im bolo jasné, že tam vysoko na nebi sa vznáša akýsi neznámy vznešený vták. Srdce sa starému orolkohútovi divoko rozbúchalo a telo mu zaplavila neznáma túžba. „Ach, môcť tak vzlietnuť, zdvihnúť sa hore, vzniesť sa do nedostupných výšin a slobodne, ako ten šťastný vták, krúžiť v bezrozmerných vzdušných svetoch..." Zrazu sa mu celý doterajší život zdal neznesiteľne pustý. Od rána do večera iba otupný zápas o kus páchnuceho červíka... Načo je taký život? S prekvapujúcou istotou zrazu vedel:

„Bol som stvorený pre lietanie. Mojím domovom nie je táto suchá a vyprahnutá púšť, ale vysoké modré nebo."

S týmto objavom sa zveril svojím červožravým spoločníkom. Tí sa však rozkikiríkali búrlivým smiechom. „Čo si sa na staré kolená osprostel?" - smiali sa a dohovárali mu. „Ten vták tam hore, to je orol, chápeš - orol, on jednoducho lieta, lebo nič iné ani nevie. Ale ty? Vieš, kto si ty? Si stepný kohút! A to je viac ako si myslíš! Orol sa iba vznáša v oblakoch, no ty sa pevne držíš zeme. Byť stepným kohútom je veľkolepá vec - veď sa pozri na nás. Praktická múdrosť je viac ako neplodné rojčenie... Ak priveľa snívaš o tom, čo nemôžeš dosiahnuť, prestaneš sa radovať z toho, čo máš na dosah ruky. Daj si pozor - mohol by si z tých myšlienok ochorieť. Prestala by sa ti páčiť step, sliepky, prestali by ti chutiť červíky, prišiel by si o všetku radosť zo života. Daj si povedať! Orla nechaj orlom a buď čím si - stepným kohútom!"
Rozprávka, tak ako si ju rozprávajú indiáni, končí smutne. Orolkohút sa naozaj (z pohľadu slepačej múdrosti) "umúdril". Vrátil sa k červíkom, k sliepkam a k púštnemu prachu a zabudol na lietanie. Už nikdy viac nezodvihol oči k nebu, aby tam náhodou neuzrel toho strašného vtáka. Zomrel ako pravý stepný kohút s červíkom v zobáku.
Rozprávka môjho a tvojho života však môže mať šťastnejší koniec!