"Lebo mnohí tak chodia o ktorých som vám často hovoril a teraz i plačúc hovorím, že sú nepriateľmi kríža Kristovho, ktorých koniec je zahynutie, ktorých bohom je brucho a sláva v ich hanebnosti, ktorí myslia na zemské veci." Filipänom 3:18-19

 -   -   -

Mladého podnikateľa sanitka previezla na urgentný príjem s ťažkými bolesťami v hrudníku. Tomáš náhle pocítil aj nejaký tlak v hlave odhora nadol, ako doznievajúci zvuk zvona. Všetko vôkol sa po záblesku svetla ponorilo do akejsi hustej ťažkej hmly, ktorá sa začala postupne rozplývať, no stále pôsobila ukrutný tlak, ako väzenie. Tiaž atmosféry, ktorú si bežne človek neuvedomuje. Bola to tiaž jeho vlastnej duše.

Tomáš uvidel svoje telo okolo ktorého sa skláňal tím lekárov. Prvý šok prešiel, lebo necítil už žiadne fyzické bolesti, ale v zápätí nastal druhý šok, pretože pochopil, že je mŕtvy. Jeho telo ležalo bezvládne na posteli a on stále existoval, a pritom nevedel určiť nejaký pevný bod svojej existencie! Tomáš vôbec nevedel čo má robiť, v tom neznámom "prostredí" sa nevedel pohybovať. Nerozumel tomu, ako je možné, že stále existuje. Nevedel myslieť. Jeho bystrá myseľ ostala položená na posteli spoločne s telom. Ostal už iba cit. Nejako citom skúsil zakričať, ale na lekárov to neurobilo žiadny dojem. Vôbec ho nepočuli!

Tak ako bol vo svojom svete pánom a spoliehal sa na seba a svoje schopnosti, zrazu bol nikto! Ešte pred pár okamihmi mal úplne všetko, teraz to všetko stratil, neostalo z toho vôbec nič! Bod, ktorý sa nedá súradnicami určiť, bod v ktorom zmizol priestor aj čas, ale "niečo" predsa ostalo! "Čo to je?" "Kde to som?" Otázky "čo" a "kde" tam nedávali zmysel, realita je natoľko odlišná od tej, na akú bol zvyknutý a dotazovanie tam pôsobí ďalšiu hrôzu, akoby by jej nebolo dosť! Ako človek premárni svoj čas na Zemi, keď ho vôbec nezaujíma čo nastane po odložení telesnej schránky...

Hotové peklo bola tá samota a prázdnota, ktorú Tomáš teraz prežíval. Navonok mohol vnímať plynutie času v priestore sveta živých, no v jeho dimenzii teraz čas akoby nehral žiadnu úlohu. A to kde sa Tomáš nachádzal, priestorom už nazvať nemožno...

Každý okamih tam trvá večnosť, to bolo to peklo. Cítil sa ako bezbranné opustené dieťa, ktorého matka pohodí na ulicu. Ale tu neboli žiadni okoloidúci, ani nikto, kto by počul jeho plač. Iba pustý prázdny "priestor", ktorého samoty sa stal súčasťou. Ako tá najtesnejšia žalárna kobka na dne oceánu, kde nemôžete ani dýchať ani sa pohnúť.

V takejto situácii Tomáš nemal kam ísť, pretože za života si nevyvinul duchovné nohy. Ani nevidel nikoho a žiadne riešenie, pretože za života si nerozvíjal duchovný zrak, vravel, že na také veci nemá čas! Bol vlastne slepý a hluchý, aj keď všetko videl a všetko počul, podobne ako vo svojom pozemskom živote. Ale toto nové prostredie bolo cudzie, pusté a neznáme, ako ryby majú svoje miesta a zrazu sa ocitnú na súši, tak neprirodzený je pre takéhoto človeka záhrobný svet, kde už iba úmysel pokúsiť sa o pohyb pôsobí odreniny a bolesť.

Kto vie, koľko pozemských rokov niekedy v takomto utrpení uplynie pre úbohú dušu, ktorá sa celý život snažila zaprieť svoju existenciu! Ale môžu to byť aj celé veky a každý okamih je tam večnosť! Ako mnohí blázni, do istého času múdri vo svojich očiach, ani Tomáš vo svojom živote na svoju dušu vôbec nemyslel. Nemal čas! Od priateľov raz dostal na 33. narodeniny nádhernú Bibliu, no nikdy ju neotvoril. Skôr ho rozčuľovalo, keď ju jeho žena večer občas čítala. Záležitosti obchodu ho zamestnávali najmenej desať hodín denne, potom sa chcel venovať chvíľu sebe, aj deťom a manželke. A teraz ich zanechal na jednej strane dobre zabezpečených, no prišlo mu ľúto svojho dvanásťročného syna, ktorý by mohol zažiť to isté. Viedol ho tak, aby sa z neho raz stal šikovný obchodník, ale čo si moje dieťa počne, keď raz zomrie a príde na takéto miesto? Chcel ho varovať, ozval sa v ňom súcit. Začal s vrúcnym citom volať k Bohu o pomoc! To bolo jediné, čo ho v tej chvíli napadlo. Nikdy sa naozaj nemodlil, možno teraz prvý krát v živote. Zo všetkých síl pokračoval vo vrúcnej  modlitbe bez myšlienok a slov. V diaľke zrazu začul zvuk zvona, ako nejakú vlnu, ktorá bola tentokrát snáď jediným spoločníkom v tom neznámom svete! "Áno, musím na tú vlnu nastúpiť, musím ju chytiť, snáď ma niekam odtiaľto odnesie!" Ostalo ticho. Strašné ticho. To ticho malo tak strašný "zvuk" živého pokoja, ktorého sa nemohol ani dotknúť, že už nevnímal ani okolitý svet. Až teraz si uvedomil, že tu sám nemá vôbec žiadnu šancu! Už nič nefunguje tak, ako bol zvyknutý. V normálnom svete sa naučil svoje zámery realizovať, ale tu bolo všetko iné. Nedalo sa ani pohnúť z miesta. Opäť sa skúšal modliť, no v tom hrozivom tichu to už nešlo, paralyzoval ho hrozný strach z toho nekonečného ticha. Omdlieval od strachu, no snažil sa bdieť, pretože odísť, či zaspať - nebolo kam. Všetko sa rútilo samé do seba. Každé zamdletie bolo zároveň kruté prebudenie do rovnakého momentu, to preto sa snažil bdieť! Ale bol to ťažký mučivý a vyčerpávajúci boj, pochopil, že bez pomoci toho živého ticha už viac neurobí vôbec nič! To posledné čo stihol citom vyjadriť: "Bože zachráň ma!"

Ráno sa Tomáš prebudil v nemocničnej izbe. Od sestričky sa dozvedel, že bol šesť dní v kóme. Za volantom svojho nového auta dostal infarkt, lekári ho museli dva krát oživovať. Utrpel aj ľahší úraz hlavy, po rýchlom odparkovaní auta pri otváraní dverí spadol na chodník. Röntgenové vyšetrenie poranenie mozgu nepotvrdilo, no zistili mu pokročilý nádor na mozgu. Tomáš už niekoľko týžňov tlmil bolesti hlavy liekmi. Nemal čas ísť k lekárovi. A veď hlava občas bolieva, smial sa svojej manželke, ktorá tušila, že niečo s ním nie je v poriadku! Teraz ju chcel vidieť, aj svojho syna, veď im toho ešte toľko musí povedať...

Spomenul si, ako ráno naschvál odišiel do práce, keď sa s ním manželka chcela vážne porozprávať. Uvedomil si tú ukrutnú pravdu, ktorú ráno vyslovil:

"Nemám čas..."