Sergej Nikolajevič Lazarev hovorí: "Človek chce lásku a jednotu s Bohom." Po tom volá rovnako duša kresťana, ako aj duša ateistu, po láske a jednote s Bohom volá každá duša. Máloktorá duša však nájde odvahu si to priznať.

Často krát počúvam od katolíkov, že najsilnejšia modlitba je ruženec. Členovia letnično-charizmatického hnutia zase tvrdia, že zásadne musíme modlitbu vysloviť slovom, lebo vyslovené slovo je vraj silnejšie ako myšlienka. Intelekt človeka sa nesmierne rýchlo vyvinul na úkor citu. Stále častejšie pozorujeme duchovnú retardáciu, ktorá sa navonok prejavuje aj tým spôsobom, že človek špekuluje, akú formu modlitby zvoliť, aby sa mu rýchlejšie a lepšie splnili jeho priania. A vodcovia rôznych cirkví (a bohužiaľ aj kazatelia mnohých kresťanských zborov) prichádzajú so stále novými a novými spôsobmi ako dosiahnuť lepšiu efektivitu modlitby. Mnohí to však myslia aj úprimne, nie všetci chcú tvrdo presadiť svoje priania. Častou otázkou takýchto hľadajúcich je, ako sa majú modliť, aby poznali Boží plán pre svoj život. Akiste Najvyššia inteligencia, akou JE PÁN BOH, pripravila pre život človeka každý detail dokonale.

Bunka ľudského tela by nemala požadovať od organizmu splnenie svojich prianí. Jediná možnosť bunky je byť v harmónii s organizmom, ináč sa môže zvrhnúť na rakovinovú. Čo má bunka vlastne robiť? Odpoveď je jednoduchá: BYŤ. V ľudskom ponímaní hovoríme byť v harmónii s organizmom. Teda aký je cieľ a zmysel ľudského života? Dnes tak veľmi populárny Osho hovorí, že žiadny! Je to ťažké až devastujúce povedať niečo také začiatočníkovi, no dnes ešte aj tí, ktorí si myslia, že sú pokročilí, stále sa márne snažia poňať zmysel a cieľ ľudskej existencie v rovine intelektuálneho pochopenia. Namiesto intelektu je potreba rozvíjať cit a namiesto spoločenstva je potreba hľadať samotu.

V súčastnom štandardnom školskom systéme je človek vedený k rozvoju vedomostí a intelektu, čo je vlastne prostriedok k podriaďovaniu sa autoritám, výchova otrokov rozumu, pokiaľ súčasne človek nerozvíja aj cit. Nejaká poučka, rovnica alebo veta, či naučená prax je častokrát pokladaná za východiskový, neomylný a pevný bod, za dogmu, rovnako ako vo vede tak aj v náboženstve! Stačí, že nejaká autorita niečo vyhlásila alebo publikovala a kto si dovolí klásť otázky alebo dokonca pochybovať, býva v oblasti vedy aj v oblasti náboženstva nálepkovaný ako heretik. Žiak nie je vychováný k tomu, že učiteľ by sa mohol aj mýliť. Aj autori starých biblických textov zaznamenávali len podľa svojej úrovne poznania. V Otčenáši colník Matúš zaznamenáva  "NEUVOĎ NÁS V POKUŠENIE" no Jakob, podľa mňa brat Pána Ježiša hovorí:

"Nech nikto nehovorí, keď je pokúšaný, že vraj pokúšaný som pokušením od Boha, lebo veď Boha nemožno pokúšať na zlé, a tiež ani sám nepokúša nikoho. Ale každý je pokúšaný od svojej žiadosti, vyvlačovaný a vábený, a potom žiadosť, keď počne, rodí hriech, a hriech, keď je vykonaný, plodí smrť." Epištola sv. Jakoba 1:13-15

Človek=v prvom rade duša. Pokiaľ človek nerozvíja súčasne s vedomosťami aj telo a najmä cit, ostáva stále vlastne odkázaný na cudziu pomoc-dôvera v autority a rôzne iné barličky sú preňho niečo ako pud sebazáchovy, ktorý len s ťažkosťami prekonáva...

Kňazi vyhlasujú, že veria v neomylnosť pápežského úradu a vedci a lekári bývajú obvykle podobne slepo veriaci: ak by mal napríklad lekár pripustiť, že očkovanie v skutočnosti nechráni proti chorobám, práve naopak-choroby vlastne spôsobuje, je to pre neho ťažký otras.

V nevedeckých odboroch sú známe prípady, kedy sa manažér firmy nervovo zrútil, pokiaľ musel uznať fakt, že jeho produkt ľuďom ubližuje. Veď absolvoval možno aj 1500 školení, kde mu hovorili, aký je ich produkt výnimočný, bezpečný a prospešný. Čo spraví väčšina ľudí ktorým dnes chýba cit? Radšej si budú celý život klamať, ako by sa mali čo i len pozrieť na dôkazy! Chce to odvahu urobiť krok do prázdna a hľadať Pravdu, vlastne človek tým v dnešnej spoločnosti vždy do istej miery riskuje aj svoj život. A za verejné hlásanie Pravdy na tejto planéte môžu človeka legálne aj ukrižovať! Človek sa musí rozhodnúť, čo je pre neho v živote dôležitejšie, či jednota so svetom, alebo jednota s Bohom. Pán Ježiš Kristus dokázal, že láska a jednota s Bohom je oveľa dôležitejšia ako všetko ostané. Láska a jednota s Bohom je dôležitejšia ako náboženstvo a dôležitejšia aj ako pozemský život. Duša, ktorá v Pána Boha a Pána Ježiša Krista verí, neustále volá:

"Pane Bože a Pane Ježišu Kriste, udržuj ma v láske a jednote so svojim Otcom."

O toto jediné podľa môjho chápania Biblie bojoval Pán Ježiš Kristus a o to jediné ide v Otčenáši. (O čo vlastne ide? To je možné pochopiť iba citom. Zmysel a cieľ života nie je možné dostatočne popísať slovami) Otčenáš väčšinou odriekavajú ľudia bez akéhokoľvek citu! Zmysel a cieľ modlitby je láska a jednota s Bohom. Modlitba nemusí byť pre(d) Pána Boha prednášaná slovami, má byť prednášaná v prvom rade s citom, tak ako je napísané:

"A keď sa modlíš, nebudeš ako tí pokrytci, lebo oni sa radi stojaci modlia v synagógach a na uhloch ulíc, aby ich ľudia videli. Ameň vám hovorím, že tam majú svoju odplatu. Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej komôrky a zavrúc svoje dvere modli sa svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti, a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, odplatí ti zjavne. Ale keď sa modlíte, nežvatlite jako pohania, lebo sa domnievajú, že pre tú svoju mnohomluvu budú vyslyšaní. Teda nebuďte im podobní, lebo váš Otec vie, čo potrebujete, prv než by ste ho vy prosili. Vy sa tedy modlite takto: Náš Otče, ktorý si v nebesiach, nech sa posvätí tvoje meno! Nech prijde tvoje kráľovstvo! Nech sa stane tvoja vôľa jako v nebi, tak aj na zemi! Daj nám dnes náš každodenný chlieb a odpusť nám naše viny, jako aj my odpúšťame svojim vinníkom, a neuvoď nás v pokušenie, ale nás zbav zlého, lebo tvoje je kráľovstvo i moc i sláva na veky. Ameň. Lebo ak odpustíte ľuďom ich poklesky, odpustí aj vám váš nebeský Otec; ale ak vy neodpustíte ľuďom ich pokleskov, neodpustí ani váš Otec vašich pokleskov."

Matúš 6:5-15