"Ale Ježiš hneď prehovoril k nim a povedal: Dúfajte, ja som, nebojte sa!" Matúš 14:27

-  -  -

Moja kamarátka bola veľmi nahnevaná, pretože musí tráviť prázdniny tam, kde nechce. Snažil som sa jej povedať niečo, čo by ju povzbudilo:

"Neboj sa, budeš mať ešte ďalšie prázdniny, ale pre mnohé deti vedľa na onkológii sú toto posledné prázdniny."

Počul som niektorých ľudí sa sťažovať, aká je to strašná hanba, že skončili na psychiatrii. V Trenčíne sa psychiatria nachádza hneď vedľa onkológie. Sú to dve najťažšie oddelenia, podľa niektorých farárov je psychiatria tým najťažším oddelením vôbec. V jednej nemocnici na Slovensku dokonca farár odmietol chodiť slúžiť pacientom na psychiatriu. Vôbec sa farárovi nečudujem, vplyv ťažko psychicky chorých pacientov je tak silný, že každý človek tento vplyv nemôže zniesť. Niektorým lekárom-psychiatrom, už po niekoľkých hodinách práce v takomto prostredí blčia oči rovnako ako ťažko chorému pacientovi. Ak človek do takého prostredia ide, hoc i len na návštevu, mal by v prvom rade poprosiť Pána Boha o Jeho Ochranu, a stanoviť si presný čas, koľko strávi v tomto prostredí. Už 30 minút niekedy môže byť maximum, návšteva by celkovo nemala trvať viac ako hodinu, no to už by mal zvážiť každý sám. Najmä deti na toto oddelenie je vhodné brať s opatrnosťou, ak je možné, tak podľa mňa je lepšie s blížnym si dohodnúť stretnutie vonku, alebo v blízkej reštaurácii.

Veľmi príjemne som však bol prekvapený z prostredia psychiatrickej nemocnice vo Veľkom Záluží. Lieči sa tam vraj až štyristo pacientov, no už pri vstupe do areálu som cítil veľmi pozitívnu energiu. Jednoducho to nebola štandarná psychiatrická nemocnica. V areáli sa nachádzajú historické budovy, medzi nimi aj kaštieľ. V minulosti stavitelia intuitívne cítili, kde môžu postaviť budovu. Miesta budov z minulých storočí sú veľmi starostlivo vyberané, snáď žiadna z nich nestojí na rozdiel od moderných budov v geopatogénnych zónach. Teda vďaka Pánu Bohu, psychiatrická nemocnica vo Veľkom Záluží sa nachádza na vynikajúcom mieste, ktoré môže veľmi podporiť snahu pacienta o uzdravenie.

Prostredie vo Veľkom Záluží je podľa mňa krásne. Cítiť tam život.

Čo ma však zarazilo, bolo správanie personálu. Chcel som v obrovskom areáli nemocnice vo Veľkom Záluží nájsť môjho kamaráta. Nakoľko nemám mobil, poprosil som sestričky, či si môžem zavolať. Nevedeli mi vôbec povedať, kde sa kamarát nachádza a posielali ma z jednej budovy do druhej. Požiadal som teda o telefón. Vraj oni tam pevnú linku nemajú. Tak som ich poprosil teda, či mi môžu požičať mobil. Pozerali sa na mňa, ako keby som od nich chcel niečo ako Aladín od Čarovnej lampy. Akože čo si to dovoľujem, poprosiť ich o mobil. No tak som vyšiel von, aby som sa uistil, či je to v Záluží taká nenormálna požiadavka. Zvlášť som si vybral zopár pacientov, z ktorých každý mi mobil bez problémov požičal. Hlavne, aby som dlho netelefonoval, hovorili pacienti, aby im to nezobralo veľa kreditu.

Rozmýšľal som nad tým, prečo toľko ľudí uvrhnutých do ťažšej životnej situácie úplne stratí cit. Práca sestry či lekára na psychiatrii to je práca na bojovom poli. Akoby sa lekári a personál vzďaľovali od lásky, no pacienti naopak k láske smerujú. V tých nemocniciach sa mnoho pacientov zamyslí nad svojim životom. Majú chvíľu čas na rozdiel od lekárov sa zastaviť.

Citovú otupenosť, ktorú pracovne nazývam "citová retardácia" som pozoroval u mnohých ľudí, ktorých smerovanie k Bohu je buď žiadne, alebo veľmi povrchné. Je nesmierne ťažké v stresovom prostredí, kde vás pacienti zbijú, či opľujú alebo nadávajú vám, zachovať k ľuďom lásku. Ak si teda personál vytvorí akúsi "škrupinu" vonkajšieho citového chladu, svedčí to o zásobách lásky v jeho duši. Vo Veľkom Záluží sú zásoby lásky u personálu na rozdiel od personálu Trenčianskej nemocnice, ktorá ostáva výnimkou medzi slovenskými nemocnicami, kriticky nízke. Ak teda uvidíte v niektorej nemocnici výbuch lekára, krik či odporné správanie zo strany personálu, nemali by ste sa tomu vôbec čudovať. Citlivému človeku môže trvať aj niekoľko dní, kým sa spamätá z krátkej návštevy psychicky chorých ľudí. No personál psychiatrických nemocníc je tomuto obrovskému tlaku a stresu, ktorý sa dá prirovnať k útoku nepriateľa uprosted svištiacich striel a výbuchov granátov na bojovom poli, vystavený niekoľko hodín denne.