Pamätám si, ako ma marihuana zotročovala. Skrátka, keď som ju nemal, musel som si ju ísť zohnať. Ale keď som ju mal, húlil som ju aj 12x za deň! Kýbel s fľašou, cez ktorú som naťahoval marihuanu, bol vždy nachystaný na okne.  Neunúval som sa ho dať preč ani keď prišli zákazníci dať si opraviť počítač. Keď som mal dohodnuté stretnutie, nehúlil som, ale po práci? Snáď neexistoval deň, čo by som si nezapálil marihuanu!

Ono mi to už pekne začalo liezť na nervy. Niekoľkokrát som sa rozhodol, že s tým prestanem, ale skôr som sa zasmial sám na sebe. Takže chcel som to aspoň nejako obmedziť. Obmedzovať ma však začalo telo. Nedalo mi poriadne dýchať, v noci som sa budil a lapal som po vzduchu. Samozrejme, na to bolo vhodné dať si tri poriadne "kýble" a to sa mi už nechcelo ani vstať z postele, a hlavne, bolo mi to trochu jedno, že nemôžem dýchať. Ešte som sa na tom chichúňal, dusím sa a je mi to jedno... Ale bývalo to dosť vážne, niekedy mi nedalo poriadne dýchať ani cez deň a po cigarete sa to ešte zhoršovalo. Ale nechcel som fajčenie obmedziť, a marihuanu už vôbec nie.

Keď som videl, ako vyzerá filter na jointa po húlení, vedel som si predstaviť čo musím mať na pľúcach. Aj fľaša v kýbli zvnútra rýchlo ohnedla lepkavým marihuanovým dechtom. Používal som ešte aj maličké fajočky, tzv. sklenky, aj malé prenosné vodné bongo. Stále samé sklenky, jointy, kýble, bongá a prázdne sáčky od marihuany. Už som začal mať pocit, že si kupujem prázdny sáčok. Zhúlil som ho niekedy na posedenie. Myslel som si, že lepšie bude, keď si toho kúpim veľa, ale to desať gramov zmizlo za tri dni.

Tak mi to začalo liezť na nervy, aj to zháňanie, aj to húlenie... Naštvalo ma to už veľa krát, ale nemal som sa k tomu urobiť nijaké zásadné rozhodnutie. Raz v noci ma to naštvalo poriadne a rozhodol som sa, že viac húliť nebudem. Normálne som zavolal na diabla, nech si príde po svoje veci. Pozbieral som všetky fajky, bongá aj sklenky, že to idem všetko vyhodiť do smetí, že to nie sú moje veci, odjakživa patrili diablovi a ja ich viac nemienim mať doma.

Boli asi dve hodiny v noci, úplné ticho, už som sa na chodbe obliekal, keď ma prekvapil zvuk výťahu, ktorý sám pristál na mojom poschodí, lenže z výťahu nikto nevystúpil...

Cítil som prítomnosť démona za dverami, naozaj som sa veľmi bál ísť práve teraz vyhodiť všetko to náradie na fajčenie marihuany. To náradie som pokladal za diablove nástroje, ktoré patria jemu. A ten démon, on normálne prišiel! Čakal za dverami. Pomodlil som sa, ako som vtedy vedel. Moje rozhodnutie skončiť s húlením bolo pevné.

Pomaly začínam odomykať dvere. Keď som ich otvoril, na tmavej chodbe som začul utekajúce kroky. Normálne ma myklo od strachu. Hovorím si, dobre, veď ten démon utekal preč, tak som si trocha vydýchol. Ale v tom momente som začul také zrevanie, ako nikdy v živote. Démon sa tváril, že uteká preč, ale bol učupený tesne pred dverami. Odpútal moju pozornosť krokmi úteku, a vtedy, keď som to najmenej čakal, zareval od prahu dverí, ako samotný diabol. Démon bol učupený napravo od dverí, zreval akonáhle som vyšiel von.

Nikdy som nezačul tak odporný rev a takú hnusnú prefíkanosť. Ako odpútal moju pozornosť utekajúcimi krokmi, a ako zákerne na mňa striehol. Ako ma chcel zastrašiť, len aby som ani z dverí nevyšiel, či aby som sa bál vojsť do výťahu, ktorý sám pristál na našom poschodí. Ak by moje rozhodnutie skončiť s marihuanou nebolo dostatočne pevné, z domu by som ani nevyšiel. Túžba po slobode, ktorá bola od Pána Boha, táto túžba po slobode mi pomohla prekonať môj strach. Nakoniec som sa bez problémov dostal von z baráku. Ešte som pozeral, čo sa bude diať, okrem poriadneho vetra bola vonku celkom pokojná noc. Noc, na ktorú nikdy nezabudnem.

Toto nebola žiadna halucinácia po húlení, tie bývali skôr po užití iných látok, a na rozdiel od tohoto (nazval by som to chlad smrti) skôr príjemné. Aj tak bolo chybou, že som sám začal volať na démona,  aby si prišiel po svoje veci. Démon marihuany bol podľa mňa samotný diabol, a ja som ho zavolal, aby prišiel. A on prišiel. Skrátka s démonmi by sa podľa mňa nemala nadväzovať komunikácia. Bol som úplne triezvy, nikdy v živote som nemal diagnostikovanú schizofréniu, ani som nikdy nepočul žiadne hlasy. Pristátie prázdneho výťahu bez zavolania - to sa udialo objektívne. Zarevanie démona bol nejaký skok nejakej bytosti od priestoru vedľa dverí a následné zvláštne skríknutie, ktoré sa ozývalo na celú chodbu. Najviac mi utkvel v pamäti akýsi zvláštny chlad, až opovrhnutie, bolo cítiť aj akýsi satanský smiech, všetko v jedinom strašnom zarevaní démona. Niečo podobné som počul potom iba raz. Na youtube bolo kedysi video, ako z diaľky natočili satanistický rituál. Keď satanisti zabili muža, démon sa tak opovrhujúco zasmial, či skôr zreval akýmsi strašným smiechom. Vlastne Lucifer svojimi uctievačmi opovrhuje, či už sa klaňajú jeho modlám, alebo berú drogy. Lucifer najviac opovrhuje svojimi najlepšími služobníkmi, niekedy členmi najvyšších vrstiev spoločnosti, z ktorých mnohí sa zúčastňujú ľudských obetí. Kochajú sa v bolesti, v krvi a ten, ktorý to od nich žiadal - Lucifer, potom nimi opovrhuje, akí sú primitívni a hlúpi, tie ľudské bytosti. Zvedie ich, aby sa mohol Bohu vysmievať. Takto sa diabol posmieva každému človeku, ktorý svoju vlastnú túžbu, či už po cigarete, droge, sexe alebo majetku postaví nad lásku Pána Boha.

Bez Božej milosti nemáme šancu obstáť v tomto svete. Vlastne ten konflikt dobra a zla, to je vlastne rozvoj. Každá strana musí napnúť všetky sily, aby zvíťazila. Kto nebojuje, nevíťazí, preto buďte silní, aby ste zvíťazili.