Jeden manažér, nazvime ho Marek, rozprával tento príbeh:

"Na zlepšenie pracovného výkonu sme bežne používali prostriedky ako kokaín a pervitín. Na prvom mieste boli peniaze a naše projekty, na druhom mieste zdravie, rodina, morálka a všetko ostatné. Boli sme tak hnaní túžbou zarobiť ešte viac peňazí, a tak sústredení na naše podnikanie, že sme sa riadili heslom účel svätí prostriedky. Ako keby nejaká zvláštna sila v nás riadila naše rozhodnutia a naše životy. Na jednej strane sme si uvedomovali, že vlastne každý deň riskujeme život, na druhej strane sme si mysleli, že sme nesmrteľní. Keď to takto išlo dlhé roky, človek pomaly začínal veriť tomu, že je naozaj lepší ako ostatní, no už som chcel nejako vykľučkovať z pervitínovej závislosti a začať žiť trošku kľudnejšie. Zrazu ste mali nejakým spôsobom drogy pod nosom furt! Začali vás na večierkoch a na obchodných cestách ponúkať drogami ľudia, o ktorých ste ani nepredpokladali, že by drogy mohli brať. Skrátka akoby démon závislosti tušil, čo chcete urobiť a nedovolil vám len tak ho opustiť. Po obrovských dávkach drog, ktoré človek časom potreboval, telo  a najmä srdce dostávali poriadne zabrať. Ak nejaký podnikateľ dostal infarkt alebo skolaboval, často krát podľa mňa k tomu prispievali drogy."

Jedného dňa Marek po predávkovaní pervitínom skončil v nemocnici. Nikto z personálu netušil, že Marek bral drogy, až na jednoho mladého lekára-kresťana. Ten lekár sa veľmi snažil Marekovi pomôcť a rozprával sa s ním, aby mu prehovoril do srdca. Pri odchode z nemocnice mladý lekár daroval Marekovi jeden vzácny posvätený predmet, drobnú striebornú Ikonu Krista. Marek ten predmet nosil pri sebe ako talizman. Vrátil sa k svojmu deštruktívnemu životnému štýlu a myslel si, že Pán Boh ho ešte bude ochraňovať. Raz po bujarom večierku sa Marek poriadne zdrogovaný vrátil ešte v noci domov. Po pervitíne mal chuť rýchlo šoférovať, ale ovládol sa, celú cestu krotil svoj športový Mercedes, pretože vo svojom dome mal simulátor F1. Už sa nemohol dočkať, ako si doma sadne do formuly...

Rýchlo sa vteperil do svojho simulátora a bolo mu smiešne, že si talizman položil na svoju červenú formulu, tesne za volant - pre istotu aby sa na tom simulátore nezabil. Schuti sa zasmial na svojich myšlienkových pochodoch. Začal divoko jazdiť, simulátor F1 ho bavil ako malé dieťa!

Zrazu zistil, že skrz nejaké svetlo, ktoré vstúpilo do miestnosti nevidí na obrovskú obrazovku simulátora. Všetko bolo zahalené v akomsi zvláštnom bielom svetle. Svetlo prišlo náhle, ako východ Slnka z úplnej tmy! Skrze biele svetlo, ktoré zahalilo miestnosť nebolo vidieť vôbec nič! Marek sa tak zhrozil, že z drogovo-alkoholového opojenia od strachu okamžite vytriezvel. To svetlo bolo úplne živé a reálne, oveľa skutočnejšie než čokoľvek. Keď svetlo po chvíli začalo odchádzať, nevedel určiť bod, do ktorého odišlo. Akoby to sveto odišlo v nejakom bode hore, ale nedalo sa to vysvetliť ako súčasť priestoru. Svetlo odišlo bleskove, akoby sa stiahlo do všesmerového bodu z inej dimenzie. Marek v šoku pozeral po miestnosti, ktorú už teraz videl vo svetle obrovskej obrazovky simulátora. Okamžite začal hľadať ten talizman od toho dobrého lekára-kresťana. Veď ten talizman si pred jazdou na simulátore vyložil na červenú kapotu tesne za volant! Marek prehľadal celú formulu aj celú miestnosť. Bolo mu jasné, že talizman sa určite nikde nemohol stratiť - zmizol spolu s tým svetlom. Takisto zmizne aj človek, ktorý sa na chvíľu objaví a potom zomrie, ale svetlo ostáva, je tu aj keď ho my vždy nevidíme.