Sergej Nikolajevič Lazarev

  Spomínam si, ako mi jeden človek položil nasledujúcu otázku: "Geniálny Čechov zomrel veľmi skoro. Príčinou smrti bolo ochorenie pľúc. Podľa Vašej terminológie to je pýcha, ale predsa Čechov bol veľmi ohľaduplný a duchovný človek. Ako teda vysvetlíte jeho smrť?"

- "Pamätáte si hlavné dielo Čechova hru Čajka? Jej hlavný hrdina Treplev nepíše divadelné hry preto, aby sa preslávil. Chce vytvoriť svoj svet, kde nie sú bolesť urážky a poníženia. Chce žiť v tomto iluzórnom svete, kde nie je Boh, kde nie je láska a bolesť, ale všetky priania sa spĺňajú. Avšak občas naráža na reálnu skutočnosť. A namiesto toho, aby prijal bolesť ako impluz k láske, začína pomaly nenávidieť celý okolitý svet a nenávidí ho stále viac, stále silnejšie chce tento svet zabiť. A tak zabíja Čajku - je to protest proti celému svetu a pripravenosť zničiť ho. Existuje legenda podľa ktorej sa duše námorníkov prevteľujú do čajok - čajka je symbolom ľudskej duše. Hlavný hrdina Čechovovej Čajky nenávidí celý svet, skĺzava k diabolstvu a tým zabíja svoju dušu. A keď je zabitá duša, je odsúdené k zániku aj telo. Samovražda hlavného hrdinu na konci hry je celkom zákonitá. Čechov, ktorý sa sám duševne cítil byť Treplevom, nazval túto hru komédiou, snažil sa tak odpútať od tých malicherných ale zároveň strašných problémov, snažil sa prekonať závislosť na nich.

Vodcovia spoločnosti odrážajú tendenciu, ktorá je spoločná pre všetkých jej členov. Maliari spisovatelia, politici idú v popredí, a cítia to, čo sa skoro stane s celým národom. Anton Pavlovič Čechov (napísal krásne dielo "O Láske", pozn. prekl) zomrel kôli problémom s pľúcami, pretože nedokázal nájsť východisko. Ľudské sa ho zmocnilo, a stále viac začalo zatieňovať Božské. V takých prípadoch choroby a smrť pomáhajú zachrániť dušu, preto hlavný hrdina diela Čajka nedokázal nájsť východisko a bol autorom odsúdený na samovraždu. Preto bolo aj Rusko ako štát odsúdené.

Pokiaľ zabúdame, že Boh všetko riadi a prestávame pociťovať vo všetkom Jeho vôľu, potom sami začíname riadiť čas. Skutočne ovládať čas je možné, ale len na povrchnej úrovni! A je potrebné vedieť, kedy sa zastaviť. Ale keď my ľutujeme to, čo sa nám stalo, netušíme že v našom podvedomí chceme zmeniť chod udalostí v celom Vesmíre. Je jasné, čo bude nasledovať...

Je možné robiť všetko rýchlo, ale pritom sa neponáhľať.

Byť v rýchlosti, unáhlenosť - to je agresia voči času. Všetkým pacientom neustále hovorím, že čas je základnou veličinou vo Vesmíre. Agresia voči času nikdy nekončí dobre. Ľútosť nad minulosťou a vnútorná túžba zmeniť ju, nespokojnosť s prítomnosťou, neprijatie toho, čo sa s nami deje (svojho osudu) urýchľovanie naplnenia budúcnosti alebo strach z nej  - to je už diagnóza.

Mimochodom, hlavný faktor podporujúci urážku je neprijatie toho, čo sa stalo. Pokiaľ vôbec nemôžem prijať stratu ku ktorej došlo, potom nedokážem odpustiť urážku, ktorú mi človek touto stratou spôsobil. Oditiaľ pramení záver: aby sme prekonali urážku, je potreba dobrovoľne niečo stratiť. A dobrovoľná strata - to je obeť. Viera v Boha nebýva bez obete. Aký je záver? Urážlivý človek nemôže byť veriaci, aj keby každý deň chodil do mešity, synagógy alebo do kostola. Bude sa považovať za veriaceho, ale v skutočnosti bude neustále bojovať s Božou vôľou a odmietať ju prijať.