"But even the very hairs of your head are all numbered. Fear not therefore: ye are of more value than many sparrows." Luke 12:7

"Ale aj vlasy vašej hlavy všetky sú spočítané. Nebojte sa teda! Vy ste drahší nad mnoho vrabcov. Ale hovorím vám: Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, vyzná i Syn človeka pred anjelmi Božími. Ale ten, kto mňa zaprel pred ľuďmi, bude zaprený pred anjelmi Božími. A každému, kto povie slovo proti Synovi človeka, bude odpustené; ale tomu, kto sa rúhal Svätému Duchu, nebude odpustené." Lukáš 12:7-10

-   -   -

Sergej Nikolajevič Lazarev:

Vlak rytmicky vyklopkáva kilometre cesty. Môj pohľad zachytáva jednotlivé fragmenty života, plynúceho za oknom. Najskôr prebieha stretnutie. So záujmom si prehliadam stráň, neveľkú záhradu, naklonený dom. Suší sa prádlo, vedľa kaluže je vidieť malý kŕdeľ husí. Niekoľko sekúnd žijem na tomto mieste, cítim tam svoju prítomnosť. A potom prebieha lúčenie. Za celý deň ako vlak ide, absolvujem takýchto lúčení tisíce.

Už nie hlavou, ale srdcom chápeme iluzornosť všetkých našich problémov. "Čo je rozumné, to je skutočné; čo je skutočné, to je rozumné" – tento Hegelov výrok sa mi kto vie prečo vynára v mojom vedomí. Svet je skutočne rozumný; prečo ale Hegel vidiel tieto súvislosti, zatiaľ čo iní ich nevidia? Asi preto, že vedomie a telo neboli pre neho absolútnymi hodnotami. Vedomie je spojené s materiálnymi objektami, preto je nepatrné. Vidí samé povrchné súvislosti. Hegel nielen cítil, že celý svet realizuje skrytý program, videl, ako tento program každým zlomkom sekundy pokračuje v spojovaní všetkých udalostí prebiehajúcich na svete. Skutočne, v každej situácii sa skrýva vyšší zmysel, a často tú najabsurdnejšiu a pre nás nepríjemnú situáciu vnímame po uplynutí určitej doby ako pomoc a spásu.  

Vidím to na príklade svojich pacientov. Dajme tomu, že ich niekto preklial, uriekol ich (uhranutí) alebo im nejako uškodil. Jednoznačne je to vnímané ako nešťastie, ktorého je potreba sa zbaviť. Ale veď akýkoľvek problém, ktorý máme, vždy vyrovnáva iný problém a neutralizuje ho.

Najhoršie straty sú tie, ktoré si nevšímame. Keď strácame kontakt s Bohom a vo vnútri začíname uctievať ľudské šťastie, častokrát aj na dlhšiu dobu z toho máme len pôžitok. Predstavte si, že človek dlho a obtiažne stavia základy domu. Tieto základy môžu uniesť iba dve poschodia. Človeka teší, keď stavia steny a potom dokončuje priestory na bývanie, ale kopanie základov domu žiadnu radosť neprináša. Tak radšej dokončí a zariadi prvé poschodie, a začína si stavať aj druhé. Človek je šťastný dvojnásobne. Jeho sny a priania sa mu plnia, a v opojení šťastím začína stavať tretie a potom aj štvrté poschodie. Keď tu zrazu prichádza nejaký úradník a hovorí: "Tretie a štvrté poschodie komplet rozoberiete, nikto vám nedovolil ich stavať!" Človek sa trápi, trpí, nenávidí, a nechápe, že dve poschodia naviac by sa mu stali hrobom.

A ako to vyzerá v skutočnosti? Pre človeka sa napríklad stala zmyslom života stabilita a materiálny blahobyt. Začalo sa mu dariť, objavili sa peniaze a úspech. Je to celkom prirodzené, pretože tento človek vynaložil na realizáciu svojich plánov veľkú časť energie.

Pochopiteľne, procesy sami o sebe, ktoré prebiehajú v našom vedomí, nemajú vplyv na okolitý svet. Vo vedomí môžeme uctievať materiálny blahobyť koľko chceme, a vidieť v ňom len to pozitívne. Ale pre našu dušu, ktorá je spojená s podvedomím a emóciami, vypadá všetko úplne ináč: tam je svet jednotný a cieľom a zmyslom všetkého je pociťovať jednotu so Stvoriteľom. Akýkoľvek iný cieľ je proste likvidovaný.

No a človek, ktorý má úspech, peniaze, stabilitu, začína smerovať k materiálnym alebo duchovným* hodnotám nielen na úrovni vedomia, ale aj na úrovni citov. Táto orientácia sa presúva z vedomia do podvedomia a naraz v jeho živote prebieha nepochopiteľná, nevysvetliteľná udalosť. Človek prijde za svojou matkou, pre nejakú malichernosť sa jeho mama rozčúli, a aj keď mama ho vždy milovala a starala sa o neho, naraz ho preklína. Ten človek nič nechápe, je z toho zmätený. "Čo to do nej vošlo?" – pomyslí si. Potom sa mu prestáva dariť, stíha ho jedno nešťastie za druhým a začínajú aj choroby. Jeho priatelia súcitne pokývajú hlavou: "Veď ťa prekliala vlastná matka!"

A tak chorému, zničenému človeku neostáva nič iné, iba vybrať si nové ciele. Začína chodiť do kostola a postupne nachádza vieru v Boha. Pociťuje, že matke odpustil a príde za ňou. „Veď tvoje prekliatie ma takmer zabilo,“ – vraví svojej mame. „Aké prekliate? – čuduje sa matka. – Nič si nepamätám, veď nič také sa nikdy nestalo. Ach syn môj drahý, veď som ťa vždy milovala a vždy som bola ochotná ti pomôcť!“ A človek odchádza od matky opäť zneistený, ale tentokrát už šťastný. Pritom intuitívne cíti, že za tým všetkým je skrytý vyšší zmysel.

Iba Všemohúci môže uvidieť všetky súvislosti, ale obyčajný človek ich môže iba tušiť. A pokiaľ ani jeden vlas nepadne z hlavy človeka bez vôle Všemohúceho znamená to, že výsledok akejkoľvek situácie musí byť smerovanie k Bohu a posilnenie Jednoty s Ním.

Sergej Nikolajevič Lazarev, DIAGNOSTIKA KARMY 12

https://www.biblik.sk/products/diagnostika-karmy-12/

*Napríklad, ak má človek tendenciu v duši uctievať spravodlivosť, rúca sa mu svet, ustavične ho krivo obviňujú alebo na neho žalujú a vymýšľajú si, aby pochopil, že iba láska ako taká je absolútnou hodnotou. A je známe, že Boh JE láska. - pozn. prekl.