TELEPORTÁCIA: SOĽ JE NAD ZLATO. LÁSKA JE NAD VŠETKÝM (Poviedka o láske)

SOĽ JE NAD ZLATO. LÁSKA JE NAD VŠETKÝM.

V jeden krásny letný večer som zatúžil pozrieť si hviezdne nebo bez rušivých svetiel mesta. Nasadol som na svoj úplne nový parádny bicykel a išiel som hľadať tiché opustené miesto ďaleko od mesta. Prišiel som k známemu jazeru, kde som nevidel ani jediného rybára, čo bolo v sobotu v noci z 12. na 13. augusta veľmi neobvyklé. Tma sa dala krájať, temnú noc na tom magickom mieste nerozptyľoval ani Mesiac, ani som cestou nestretol jediného človeka. Čo bolo zvláštne, vôbec som nemal radosť z pohľadu na prekrásne nebo plné hviezd, na ktoré sa niekedy vydržím pozerať aj celé hodiny.

Nasadám opäť na bicykel a zanechávam jazero na pospas žabám a tajomným nočným tvorom. Zaujala ma cesta, ktorou som nikdy v živote nešiel. Odmalička som rozmýšľal nad tým, kam asi vedie tá cesta. Nikdy som ju nebol preskúmať. Pri jazere sme s ujom častokrát lovili ryby, pýtal som sa ho často, kam cesta vedie. Nevedel odpovedať. Raz mi povedal, aby som sa ho na to už viac nepýtal. Nikdy sme po tej ceste nešli, ani autom, ani peši, dokonca ani s kamarátmi na bicykli. Priťahovala ako magnet, tá cesta.

Rozmýšľam...

Môjmu už aj tak slabému bicyklovému svetlu dochádzajú baterky, ale rozhodol som sa, že nenechám noc zvíťaziť. Vyberiem sa tou cestou. Po niekoľkých minútach odvážnej jazdy na bicykli som už nevidel skoro nič, vtedy som mal naozaj silný dôvod využiť aj možnosť vrátiť sa...NIE, NEVRÁTIL SOM SA!

Zastavil som.

Vypínam svetlo a nechávam ho oddýchnuť. Nebo je prekrásne. Je akési iné ako kedykoľvek predtým. Okrem jagavých hviezd a diamantového pásu ramena galaxie ho vypĺňa aj akýsi temný pás strachu z neznámeho...

Čo keby išlo oproti v plnej rýchlosti auto, alebo čo keby teraz prišla tá veľká strieborná kozmická loď, už  dávno ju chcem vidieť a nastúpiť do nej... Nie. Loď ešte neprichádza, cesta je zlá, aj zvuky strniskáčov utíchli, musel by som počuť aj myší prd, tak určite by som začul auto - istil som sa. A tá moja kozmická loď, no neviem či by som teraz do nej nastúpil aj keby mi anjelsky krásne kozmické bytosti otvorili dvere! Rýchlo preč odtiaľto - zapínam svetlo, šliapem do pedálov, CESTOU VPRED!

Cesta sa zdá byť nekonečná, veď sa tu musí dať niekde prejsť na druhú stranu! Skúmam možnosti-sprava vysoký násyp umelého ramena Váhu, takzvaný Kanál, zľava lúka a stromy. Dostať sa na druhú stranu sprava nie je možné, skúšam to zľava. Nie, tou lúkou nejdem, čo je to za lúka? Prečo nemá koniec a kde sú tie stromy? No teda...rýchlo radšej pridávam do pedálov, šliapem plnou rýchlosťou vpred, veď tá cesta musí mať a určite má niekde koniec - istil som sa znovu...IDEME VPRED!

Ale svetlo na mojom bicykli po dlhej jazde vyhasína, už nemôžem ísť kôli bezpečnosti po neznámej ceste ďalej tak rýchlo. Zastavujem. Skúšam sa dostať na druhú stranu cez lúku. Po niekoľkých minútach vyčerpávajúcej chôdze so zdochýňajúcim svetlom v jednej, a s bicyklom v druhej ruke som sa našiel na opustenej stavbe -(nedalo sa ísť ďalej na druhú stranu, mohol som sa iba vrátiť a radšej dokončiť započatú dlhú náročnú cestu!)

Vybagrované základy, hrdzavé pletivo kilometrového plota na zemi, obrovské jamy a kusiská betónových skál. Asi niečo obrovské zbúrali a teraz to stavajú. Ale nikde žiadny bager, žiadne svetlo, nikde žiadny človek. Opustené miesto ako z hororu, kde z každého šuchnutia divej zvery tuhne krv v žilách, a to tam ešte čosi chrochtalo! Každý chybný krok môže znamenať pád do jamy alebo zakopnutie o železobetónovú skalu. Pri pohľade do jamy na hrdzavé ostré tyče trčiace z betónu je rozzúrená divá sviňa ešte v pohode...

Snažím sa zachovať pokoj, po chvíli blúdenia v náročnom teréne sa vraciam na cestu, nasadám na bicykel a IDEM STÁLE VPRED. Už napredujem pomalšie, no stále idem dosť rýchlo, riskujem, takmer nič nevidím, no rozhodol som sa, že nájdem tej cesty koniec! Po asi 45 minútach nie zrovna rekreačnej jazdy sa dostávam na kopec. S očami, ktoré si už privykli na tmu rozoznávam starý železný most cez rieku. Vtedy by som ho nazval MOST NÁDEJE! Predpokladám, že som tak 15-20 kilometrov vzdialený od môjho mesta. Som práve na okraji akejsi neznámej dediny, ktorej svetlá ma pri pohľade z kopca naozaj potešili! Ešte chvíľu blúdim tmou, ešte ma čaká kopec dolu a cesta naslepo, pretože pri pohľade na svetlá dediny som pre zmenu nevidel pred seba.

Túžba prísť do tej dediny však bola silnejšia, rútim sa dolu kopcom, dolu štrkovitou cestou plnou kameňov, potom krížom cez pole a nakoniec cez potok po moste bez zábradlia! Fúúú. Tak to je hardcorová cesta, povedal som si pre seba polohlasne... Hop, a už som v dedine. Ale v akej dedine? Čo?

"Veď v tejto dedine býva dievča, ktoré milujem, a veďTy bývaš necelé štyri kilometre od môjho domu!" To nie je možné, veď idem nájsť jej dom, to sa mi nezdá! Po tme je to všetko iné ako cez deň, ja som tam normálne zablúdil-v dedine mojej priateľky, ktorú si myslím, že poznám!

No nič, mal som ísť na druhú stranu, otáčam sa a po chvíli už určite viem kde som. Jej dom som nevidel, no vedel som, že už tam je. Super, môže byť tak polnoc, jej mama má malé dieťa, mobil nemám, všetci spia a veď aj tak, nechcem ju ani vidieť! Čo? Čo som to povedal? Čo? Jasné že Ju chcem vidieť, ale normálne mi môj vnútorný hlas pri myšlienke na ňu povedal: "Nechcem Ťa ani vidieť" (a pritom v srdci tá túžba Teba práve Teraz stretnúť.) Hm... to je ale zvláštna noc, doteraz sa mi takto silný vnútorný hlas ozval iba raz, pri inej situácii. Rozmýšľam nad tým, nesnažím sa to analyzovať, viem, že to musím prijať! S úsmevom dodávam pre seba: "Nič iné Ti ani neostáva chlapče":"Vráť sa domov po hardcorovej ceste!"

Už mi bolo úplne jedno či mi funguje svetlo. S akýmsi pocitom vnútornej radosti a s úsmevom sa vraciam späť na cestu domov. Úsmev mi v momente zamrzol, keď som videl moju priateľku v noci na druhom konci dediny s chlapcom. Tak dávno som ju nevidel! Myslel som si, keď ma uvidela, že povie moje meno a zavolá ma. A ona šeptom prekvapene vyslovila meno svojho priateľa. Ani som sa na ňu nepozrel, tváril som sa, že ju nevidím.(veru ako som bol  rád, že aspoň počujem jej hlas bez skreslenia v telefóne.) Situáciu sa vám snažím čo najúprimnejšie popísať, no nenachádzam vhodné slová, celé mi to pripadalo ako sen...

Opúšťam svetlá dediny, prechádzam potok a vraciam sa na tú teraz známu hardcorovú cestu. Na starom železnom moste zastavujem a cez kusy chladného železa sa pozerám na hviezdy. Zo slzami v očiach na starom opustenom moste zosadám z bicykla. So slovami SUBHAM ASTU SARVAĎZAGATAM-ŠŤASTNÉ NECH SÚ VŠETKY BYTOSTI sa otočím smerom k jej dedine. Cítim akýsi zvláštny pokoj, veľmi si prajem, aby bola šťastná, a aby bol šťastný aj ten jej chlapec, aj Ja, Vy, aj...KAŽDÝ! Ako by ma v tom celé nebo podporovalo, hviezdy sa zdali byť jasnejšie. Opúšťam trámy železného mosta, bez držania riadenia sa púšťam dolu kopcom do úplnej tmy. Cez slzy nevidím na cestu, tak pozerám na nebo za jazdy, rýchlosť sa zvyšuje čoraz viac. Viem, že nemôžem spadnúť. A je mi úplne jedno či spadnem. Naozaaj? Naozaj mi je to jedno?? Prudko siahnem na brzdy, na konci zákruty predné koleso môjho bicykla je už takmer mimo cesty...zastavím sa v páse trávy a ticho rozmýšľam. Každú myšlienku po chvíli nahradilo ticho. Úplné ticho. Iba to som vnímal, to nekonečné, nekonečne Živé Ticho. 

Nie. Nehnevám sa na ňu. Nedopustím, aby ma ovládol hnev. To Ticho, ktoré odjakživa milujem viac ako čokoľvek na svete je silnejšie, stačí sa Mu odovzdať...

Idem na bicykli domov naspäť hardcorovu cestou, cestou ktorú som objavil, idem po nej s láskou v srdci a radosťou. Vychutnávam si pocit z jazdy na novom bicykli, krásnu noc plnú hviezd a koncert strniskáčov, ktorí zrazu aj začali hrať. Idem si úplne pomaličky. Tri krát počas cesty zosadám z bicykla a obdivujem čo všetko mi predtým uniklo! Je radosť nasadnúť aj zosadnúť, je radosť šťastie aj nešťastie, cesta aj zastavenie!

Nedá sa to popísať, je to všetko Živé ako Život Sám, aj tma, šum vetra, hviezdy aj vzdialenosti medzi nimi aj všetko, aj chrochtanie svine, pri ktorom radšej nasadám opäť na bicykel.

Prekvapuje ma, ako je možné, že sa zrazu tak rýchlo ocitám pri známom jazere. Cesta tam takmer v plnej rýchlosti mi trvala asi 45 minút a cesta naspäť so zastávkami možno najviac 5 minút! To je ale pekne divné, skúmam, či som pri správnom jazere, či som niekde neodbočil. Obchádzam celé jazero kolom dokola. Nie! Je to známe jazero, je to určite ono. Fakt je to krásne, pokojné jazero. Ako som sa k nemu mohol tak rýchlo dostať? Nad tým rozmýšľam dodnes. Moje náramkové hodinky, ktoré držím v ruke stoja nehybne s dátumom SAT 13, čas 7:20:13 (Sobota 13. augusta 2017, 7:20:13) Neviem kedy som prišiel v Ten Deň domov, zdá sa mi že ešte v noci, možno za svitania, naozaj neviem.

Je naozaj možné, že v istom momente som sa na spiatočnej ceste teleportoval alebo to celé trvalo vyše 7 hodín?

___________________________________________________________________________________________________________________________

Ak máte skúsenosti s teleportáciou, s neštandardným plynutím času, alebo inú zaujímavú skúsenosť, o ktorú sa chcete aj s nami podeliť, prosíme vás pošlite nám ju e-mailom na našu adresu:

biblik@biblik.sk

(Velikánske digitálne hodiny pripojené na internet s autoaktualizáciou času, jedného dňa začali ísť smerom dozadu! Čím viac dopredu som ich ručne nastavil, tým viac pozadu išli. Táto hra hodín trvala až do chvíle, kedy sa zastavili náramkové hodinky v poviedke TELEPORTÁCIA. Odvtedy idú digitálky normálne. No uvidíme, čo sa stane keď opravím tie náramkové:-) Vidíte čo dokáže Ženská príťažlivosť :-) Máme tu fyzikálny zákon:

"LÁSKA JE NAD VŠETKÝMI ÚROVŇAMI. LÁSKA JE NAD ČASOM AJ PRIESTOROM."

A na záver citát človeka, ktorého veľmi milujeme:

"PONÍŽIŤ ALEBO URAZIŤ LÁSKU JE NEMOŽNÉ"

Sergej Nikolajevič Lazarev